Prekladať bez porozumenia? Básnici, ktorí lámu jazykové hranice

Hovorili o tom, ako sa dá písať v dvoch jazykoch naraz, prekladať z jazykov, ktoré neovládame, a kde všade sa skrýva poézia – dokonca aj tam, kde by sme ju nečakali.

Nie je zlý básnik, iba zlý čitateľ.

Preklad ako tvorivý akt

Prekladať báseň z jazyka, ktorému nerozumiete? Znie to absurdne – no pre francúzskeho básnika a výskumného pracovníka v CNRS (Centre national de la recherche scientifique) Guillauma Métayera je to osvedčená metóda. Svojim študentom na Sorbonne zadáva preklad maďarských básní, hoci jazyk neovládajú. A práve v tom spočíva čaro: študenti sa nesústredia na význam slov, ale na rytmus, kompozíciu a zvukomalebnosť – a výsledné básne často prekvapia svojou kvalitou.

Métayer pritom sám praktizuje podobný prístup. Prekladá aj zo slovinčiny – jazyka, ktorý neovláda. Je to takmer mravenčia práca: neustále konzultuje s autorom, často v angličtine, porovnáva významy slov v rôznych jazykoch, pomáha si prekladmi do iných jazykov. Každé slovo skúma ako pod mikroskopom, aby zachytil jeho presný význam. Preklad sa tak stáva aktom hlbokej pozornosti – nielen jazykovej, ale aj poetickej.

Ako prekladateľ sa venuje najmä maďarskej poézii. Do francúzštiny preniesol diela Sándora Petőfiho, slovinských autorov, ba aj Nietzscheho básne. Neprekladá však iba poéziu, venoval sa napríklad aj Franzovi Kafkovi. Je autorom libreta k opere Mélancolie de la résistance podľa románu Lászlóa Krasznahorkaia – tohtoročného laureáta Nobelovej ceny za literatúru.

K maďarčine sa dostal cez lásku – zaľúbil sa do Maďarky. A hoci sa mnohí vo Francúzsku čudujú, prečo sa venuje práve tomuto jazyku, on odpovedá jednoducho: „Maďarčina je jazyk ako každý iný.“

Dvojjazyčná tvorba Silvie Majerskej

Slovenka Silvia Majerská má k prekladu iný prístup. Žije v Paríži, kde vyučuje francúzštinu ako cudzí jazyk. Svoje básne píše v oboch jazykoch – slovenčine aj francúzštine – a sama ich prekladá. Tvoriť je pre ňu prirodzenejšie vo francúzštine, no slovenčinu považuje za bohatšiu v niektorých vyjadreniach.

Jej verše sú stručné, plné prírodných obrazov a spomienok. Sama hovorí, že sa pri písaní vydáva na cestu do minulosti – a vracia sa len s pár slovami, ktoré sú pozvánkou pre čitateľa, aby sa na ňu vydal s ňou.

Do francúzštiny preložila napríklad tvorbu Ivana Štrpku (Un fragment de forêt chevaleresque) či Márie Ferenčuhovej (Immunité). Sama debutovala v roku 2020 zbierkou Matin sur le soleil, za ktorou nasledovala Blancs-seings (2024). Práve za túto zbierku získala cenu Théophile Gautier od Francúzskej akadémie.

Neexistuje zlý básnik, iba zlý čitateľ

Obaja autori sa zhodujú, že najlepšou radou pre začínajúcich básnikov je veľa čítať, veľa písať – a nájsť si tému, ktorá neomrzí. Písanie je ako manželstvo, tvrdí Métayer – záväzok na celý život. Netreba sa nechať odradiť, ale zamerať sa na to, čo nosíme v sebe – a čo v sebe nesú iní. „Musíme byť pozorní k samým sebe a k tomu, čo nám je vlastné,“ dodáva.

Dôležité je uvedomiť si, hlavne čo sa týka poézie, že ide o niečo veľmi subjektívne. Métayer vysvetľuje, že porozumieť básňam iných je mimoriadne náročné. Treba nájsť spôsob, ako čítať básne rôznych autorov. Každý básnik vyžaduje, aby sme ho čítali spôsobom presne šitým naňho, ak chceme porozumieť jeho poézii. Nie je teda zlý básnik, iba zlý čitateľ.

Métayer prezradil, ako so svojimi kolegami dostali za úlohu prečítať a posúdiť básne študentov. Medzi básňami sa našli aj také, ktoré niektorí kolegovia považovali za veľmi zlé. Métayer, ktorý sa na ne pozeral v tejto perspektíve, predostrel svoju analýzu kolegom. Keď si ho vypočuli, prišli na to, že báseň, o ktorej boli zaryto presvedčení, že je hrozná, je v skutočnosti naozaj dobrá. Takto sa jeden z kolegov pána Métayera stal priam až odborníkom na básne jednej poetky, ktoré sa mu pôvodne vôbec nepáčili.

Títo dvaja výnimoční autori svojou tvorbou dokazujú, že umenie nie je o vychodených cestičkách, ale o hľadaní nových. Jazyk a umenie sú úzko prepojené a práve obyčajní ľudia môžu byť svojím spôsobom najväčšími básnikmi. Byť básnikom neznamená písať sonety, ale vedieť narábať so slovom ako s nástrojom – a vnímať túto schopnosť u iných. Básnikmi môžeme byť všetci. Bez ohľadu na to, či sme niekedy napísali báseň.