SĽUB zblízka: ako sa tvorí minulosť

„TICHO! NAHRÁVAME!“ ozve sa z megafónu a v tej chvíli sa celý ateliér ponorí do zvláštneho napätia. Na pár sekúnd sa zastaví čas. Zrazu už nie som obyčajná ôsmačka z komparzu. Som súčasťou veľkého sveta televízie, kde sa každý pohyb, každý výraz a aj ticho musia načasovať presne.

Pre mňa sú to rekvizity. Pre starších ľudí spomienky.

Hoci som na pľaci len ako komparzistka, už teraz viem, že natáčať dobový seriál zo socialistických 80. rokov je ako vkročiť do iného sveta – a trochu aj do minulosti našich starých rodičov. Seriál SĽUB nie je len o príbehoch postáv, ale aj o atmosfére, ktorá sa tvorí do najmenších detailov.

Do obrovských ateliérov som prvýkrát prišla skoro ráno. Zvonku nenápadná budova, zvnútra úplne iný svet: umelá škola, nemocničná izba, kuchyňa, svetlá, kamery, herci a desiatky ľudí v pohybe.

Najprv ideme do kostýmovej miestnosti. Tam sa zo mňa stane žiačka z osemdesiatych rokov – v červených vzorovaných šatách, hipisáckej veste a s typickým zatočeným účesom z maskérne. Žiadny moderný účes, žiadne súčasné doplnky. Keď sa potom pozriem do zrkadla, vyzerám ako z fotky mojej mamy zo základnej školy.

Každý má svoju úlohu. Herci si opakujú texty, maskérky dolaďujú posledné detaily, technici presúvajú reflektory a kulisy. Komparzistov usádzajú na presne určené miesta. Niektorí z nás predstierajú, že sa rozprávajú, iní prechádzajú po chodbe, no všetko musí vyzerať úplne prirodzene.

Znie tam hudba, ktorú som dovtedy nepoznala: Elán, Modus, Beáta Dubasová, Gombitová… Zo začiatku mi to znelo čudne. Teraz si už niektoré pesničky spievam aj doma.

V ateliéroch nič nie je náhoda. Výraz tváre, pohľad, tempo chôdze – všetko sa počíta. Telefóny na stenách, plagáty, nábytok, dokonca aj školské tabule sú z tých rokov. Pre mňa sú to rekvizity. Pre starších ľudí spomienky. Keby niekto prišiel na pľac rovno z ulice, uveril by, že sa ocitol v skutočnej škole z minulosti.

Niekedy točíme jednu scénu aj desaťkrát, lebo niekomu padne mikrofón, niekto sa zasmeje alebo niečo nevyzerá tak, ako má. Je to náročnejšie, než sa zdá, no nikto sa nesťažuje. Každý vie, že robíme niečo, čo raz uvidia tisíce ľudí.

Prestávky trávime spolu – komparzisti, herci aj štáb. Rozprávame sa, hráme karty, niekedy len sedíme a sledujeme ten „film v pozadí“. Naučila som sa, že kamera nie je všetko. Za ňou je svet, ktorý bežný divák nikdy neuvidí, no vďaka nemu to celé funguje.

Keď sa večer vraciam domov, som unavená, no zároveň nadšená. Rozprávam mame alebo babke, čo sme dnes točili, a keď pustím pesničku z 80. rokov, zrazu ju poznáme všetky tri. To je pre mňa SĽUB – nielen seriál, ale aj most medzi svetmi.