Erasmus+ očami študentov Metodky

Dnes je už pre študentov stredných škôl bežné, že sa v 2. alebo 3. ročníku vyberú do zahraničia, aby chodili do školy v inej krajine a učili sa v cudzom jazyku. Niektorí idú cez agentúry, niektorí na vlastnú päsť. Existuje aj tretia možnosť, ktorú každý rok ponúka aj naša škola: študenti na konci 2. ročníka alebo sexty môžu vycestovať do hocijakej krajiny v Európe cez Erasmus+.

Keď si mimo svojho bežného prostredia, musíš sa spoľahnúť sám na seba – a to ti dá obrovskú istotu a nezávislosť.

Keďže sa tento rok na takýto pobyt chystám aj ja, začalo ma zaujímať, ako sa darilo našim starším spolužiakom. Rozprávali mi o svojich skúsenostiach, pozitívnych aj negatívnych. Predstava neznámej krajiny a školy môže niekoho zastrašiť, ale po prečítaní tohto článku uvidíte, že si to zažilo už veľa ľudí a že sa toho netreba báť.

Mišo, 4.A – Neuss, Nemecko

Ahojte, som Mišo zo 4.A a idem maturovať z matematiky a informatiky. Minulý rok som bol na trojmesačnom Erasme v Nemecku, v meste Neuss neďaleko Düsseldorfu. Nemecko som si vybral hlavne preto, lebo moja nemčina nebola na najlepšej úrovni a chcel som si ju zlepšiť (a zvažoval som vysokú školu v Rakúsku).

Odniesol som si väčšiu samostatnosť, sebavedomie, ale aj schopnosť zvládať trápne a náročné situácie. Odporúčam to, lebo si vyskúšate, aké je začínať nanovo niekde, kde pravdepodobne nikoho nepoznáte.

Zdalo sa mi, že Nemci sú oveľa uzavretejší ako my, Slováci, hlavne pri cudzích ľuďoch v autobusoch alebo v škole. A napriek tomu, koľko tam bolo ľudí zo zahraničia, som nestretol ani jedného človeka, ktorý by rozprával po slovensky.

Giulia, 4.B – Avignon, Francúzsko

Volám sa Giulia, mám 18 rokov a v marci som išla na tri mesiace študovať do Avignonu. Francúzsko som si vybrala, pretože som už dlhšie rozmýšľala, že by som tam chcela ísť aj na vysokú školu, a chcela som si vyskúšať, aký je tam každodenný život.

Najviac mi pobyt pomohol v tom, že som sa naučila postarať sa sama o seba v úplne cudzej krajine. Uvedomila som si aj to, aké dôležité sú pre mňa vzťahy, ktoré mám doma. Snažila som sa využiť každú príležitosť, vidieť čo najviac a žiť v prítomnom okamihu. A moja francúzština sa posunula o úroveň vyššie.

Odporučila by som to každému, pretože sa naučíš veľa nielen o cudzej krajine, ale aj o sebe. Keď si mimo svojho bežného prostredia, musíš sa spoľahnúť sám na seba – a to ti dá obrovskú istotu a nezávislosť.

Prekvapilo ma, ako pomaly tam vznikajú priateľstvá. Ľudia boli väčšinou v malých skupinkách po dvoch či troch a po škole hneď išli domov. Zblížiť sa s niekým mi trvalo dvakrát dlhšie ako na Slovensku. Keď si vás však pripustia k sebe, priateľstvo si veľmi vážia. V obchodoch, kaviarňach či vo fitku boli ľudia veľmi milí a vďaka nim som si odniesla zvyk na každého sa usmievať.

Zvyknúť som si musela na paprikový sprej vo vrecku na každom kroku, aj za bieleho dňa. V Avignone sa totiž často diali prestrelky a občas sa našli ľudia, ktorí na vás kričali alebo trúbili z auta.

A vtipné je už len to, kde som bývala: izbu som si cez Airbnb prenajala u mníšky, ktorá učila na mojej škole. Vo Francúzsku sú všetky súkromné školy náboženské, takže mníšky tam bežne učia náboženstvo. Bola to neuveriteľne inšpiratívna osoba – robila taekwondo, cvičila pilates a milovala puzzle. A bola jednou z ľudí, ktorí mi tam najviac pomohli.

Hanka, oktáva B – Bonn, Nemecko

Do Nemecka som išla, pretože nemčina je môj druhý jazyk a chcela by som študovať v Rakúsku, no v škole som ju nikdy nemala. Chcela som si vyskúšať, či zvládnem vyučovanie v nemčine. Tri mesiace som bola v Bonne, ktorý je trochu menší ako Bratislava, ale dobre vybavený, lebo bol hlavným mestom západného Nemecka. Mal ideálnu veľkosť na to, aby som ho za ten čas naozaj spoznala.

Najviac som si odniesla vzťahy. Bývala som u neskutočne milého a otvoreného manželského páru, ktorého dve staršie dcéry sa o mňa veľmi starali a ukázali mi svoje mestá. Prišla som do maturitného ročníka a strašne som sa bála, že sa so mnou nikto nebude rozprávať, ale spolužiaci ma zobrali medzi seba. Cez leto bolo u mňa zopár spolužiačok a ja som bola na oplátku u nich.

Miestni mi prišli uzavretejší, s každým som si musela prejsť úvodný rozhovor, kto som a odkiaľ som. Moja rodina neobedovala, raňajkovali a večerali spolu, takže na obed som si niekedy musela ísť sama niečo kúpiť. Boli aj oveľa ekologickejší – viac uvažovali, či pôjdu autom alebo na bicykli a odkiaľ pochádza to, čo kupujú. Ale inak sú ľudia všade na svete rovnakí.

Prvý týždeň po mojom príchode sa v celom regióne konal obrovský karneval: starí aj mladí sa prezliekali, chodili v sprievodoch, rozhadzovali sladkosti a spievali. Aj počas posledného maturitného týždňa sme sa každý deň obliekali do školy na inú tému a na záver sme pred celou školou súťažili proti učiteľom. To, ako oslavovali koniec štúdia, som fakt obdivovala.

Laura, oktáva B – Terrasson, Francúzsko

Dva týždne som žila v mestečku Saint-Genier a do školy som chodila v Terrassone, asi dve hodiny od Bordeaux – na skutočnom francúzskom vidieku. Bola som na výmene, ktorú sprostredkovala škola cez Erasmus: najprv bola moja korešpondentka dva týždne u nás a o mesiac som ja išla k nej.

Zistila som, že dokážem veci, o ktorých som nevedela, že ich zvládnem. Ani po šiestich rokoch francúzštiny som si nebola istá, či sa v nej reálne dohovorím. Tam som inú možnosť nemala, po anglicky nevedel nikto, ani v rodine, ani v škole. A keď som niečo nevedela povedať, rukami-nohami som sa vždy dorozumela. S ľuďmi, ktorí chcú, sa vždy dorozumiete.

Moja rodina neraňajkovala, zato sme každý večer večerali všetci spolu, aj cez týždeň. A mám celiakiu, pričom škola bezlepkovo nevarila. Aj tak som chodila na obedy s dievčatami a vybudovala som si super kamarátstvo s kuchárkami – zdravili sme sa každý deň. Keď som odchádzala, volali na mňa, že sa tam mám určite vrátiť a prísť k nim učiť.

Saša, 4.BF – Bourgoin-Jallieu, Francúzsko

Som študentka štvrtého ročníka bilingválnej sekcie a zaujímam sa o prírodné vedy, a práve preto som chcela ísť do Francúzska. Chcela som si zlepšiť jazyk a mať viac možností na štúdium v cudzom jazyku. Zámerne som si vybrala menšie a pokojnejšie mesto neďaleko Lyonu.

Najviac ma zaujala metóda výučby. Hodiny boli rozdelené do tematických celkov a už na strednej si študenti vyberali predmety podľa toho, čo ich zaujíma. Skúšky boli o pochopení a argumentácii, menej o memorovaní – na písomke z biológie sme napríklad dostali niekoľko dokumentov a na ich základe sme mali vysvetliť chorobu. V škole sme boli často až do šiestej večer, no hodiny boli v dlhších blokoch s prestávkami.

Prekvapila ma prísnosť pri mobiloch, v škole boli povolené len v určených priestoroch. A šetrenie energiami: to, že Francúzi nekúria, je všeobecne známe, ale až tam som zistila, že nie som až taký otužilec. Takmer každú noc sme spávali v termobielizni a mikinách, takže do Francúzska odporúčam pribaliť si poriadnu deku a teplé pyžamo.

Počas mojej prvej noci na internáte sa o jednej ráno spustil požiarny alarm. Všetkých nás evakuovali zo šiesteho poschodia po vonkajšom schodisku, v pyžamách a šľapkách, zatiaľ čo vonku mrzlo. Až neskôr sme zistili, že alarm zo srandy spustili chlapci o poschodie nižšie.