Najnovší album Ludovica Einaudiho: zrelosť, alebo nič nové pod slnkom?

„Maestro“ a jeho cesta

Narodený v roku 1955 v Turíne, syn známeho vydavateľa kníh a vnuk druhého talianskeho prezidenta, mladý Ludovico bol vnímavý na hudbu vďaka svojej matke, klaviristke, ktorej otec emigroval do Austrálie, odmietajúc pracovať pod fašistickým režimom. V nedávnom interview Einaudi hovorí: „Vyrastal som s obrazom tohto človeka, ktorého som nikdy nevidel. Mojej matke otec chýbal celý jej život. Hudba sa stala miestom, kde sa s ním mohla spojiť.“

Leto nie je iba obdobie, to je obdobie vášho života.

Vyštudoval Conservatorio Verdi v Miláne, študoval pod experimentálnym skladateľom Lucianom Beriom a ďalej ovplyvnený minimalistami ako Steve Reich či Philip Glass si vytvoril unikátny prístup k hudbe, v ktorom sa miešajú všetky tieto vplyvy.

Minimalistický prístup je jasne znateľný v skladateľovom prvom albume Stanze (1992), ale až Le Onde (1996), séria sólových klavírnych skladieb, bola prvým komerčným úspechom. Tiež striktne klavírne sú albumy I Giorni (2001) či Una Mattina (2004). Zatiaľ čo album Eden Roc (1999) už obsahuje bohatšiu škálu nástrojov, v albumoch Divenire (2006) a Nightbook (2009) je pridaný elektronický prvok. Kombináciou elektronickej hudby so sláčikovým orchestrom je album In A Time Lapse (2013), z ktorého pochádza autorova asi najznámejšia skladba – Experience. Predchádzajúcim albumom pred Portrétmi bol Underwater (2022).

The Summer Portraits

Vydaný tridsiateho prvého januára, Einaudiho nový album je inšpirovaný letnou dovolenkou na ostrove Elba, kde si jeho rodina prenajala vilku. Einaudi tam našiel niekoľko obrazov namaľovaných olejom na dreve a zachytávajúcich rôzne výhľady z domu. Po vypytovaní sa dostal vysvetlenie, že jedna dáma, ktorá tam trávila svoje letá, ich každý rok maľovala a nechávala v dome.

Následne začal premýšľať o svojich letách: „Začal som rozmýšľať o všetkých mojich letách, ktoré som zažil od môjho detstva. Pretože leto nie je iba obdobie, to je obdobie vášho života,“ hovorí. Pokračuje ďalej s úvahou: „Leto je špecifickým momentom v živote, zažívate prekrásne svetlo, ktoré počas zvyšku roka nie je, kráčate bez topánok, plávate v mori, cítite prírodu, možno stretnete svoju prvú lásku – každý má svoju vlastnú verziu portrétov leta.“

Jedna z prvých vecí, ktorá pri počúvaní albumu udiera do očí, je, že toto nie je len tak hocijaká hudba, ale Einaudi. Oproti jeho prvým albumom to nie je iba klavír, práveže širší orchester, ale jemnejší a prívetivejší práve vďaka efektu „plsteného klavíra“. Niektoré melódie sú skôr nostalgické, väčšina veselá, zato všetky mierumilovné a skoro akoby sa z nich dalo vycítiť to spaľujúce letné slnko.

Niekto by mohol povedať, že toto predsa nie je nič nové a že autorovi došli nápady. Ja som toho názoru, že skôr nie – The Summer Portraits skôr symbolizujú akési zosumarizovanie všetkej Einaudiho tvorby. Práca zrelého umelca, precízne a s láskou vytvorená a spolu s Una Mattina najkrajší album, práve v radosti a teple, ktoré nám predáva.

Pár slov na záver

Hudba Ludovica Einaudiho má za sebou dlhú cestu, tak ako jej autor, a je dôkazom toho, že v dnešnej dobe je stále možné tvoriť krásnu hudbu inak. Nie prekomponovávať staré diela či sa točiť okolo toho istého, ale tvoriť. Einaudiho hudba rozpráva ku každému z nás iným spôsobom, viaže sa na pocity a spomienky. Nemusíte ju počúvať, ale pokiaľ tak činíte alebo to plánujete spraviť, prajem vám čo najkrajšie tvorenie vlastných Portrétov leta, plných slnka, tepla a lásky.